Zľava voľno, zprava tiež. Dubček, Levice, Santovka

Autor: Frantisek Peter Pravda | 21.8.2013 o 6:38 | (upravené 21.8.2013 o 16:27) Karma článku: 6,27 | Prečítané:  493x

V pražskej nemocnici, sa presne o tejto hodine a minúte v roku 1968 prebrali dvaja na múmie zasadrovaní čávovia. A pýta sa ten, čo je menej pri vedomí toho čulejšieho: „Ty vole. Tak jakpak to vlastně bylo ty vole? Tys přeci říkal: „Zleva volno vole, zprava taky vole." Chalan na vedlajšej posteli mu so skleným pohladom do stropu odpovedá: „Kdepák ty vole. Já říkal: „Zleva volno, zprava tanky kamaráde!"

Tento úžasný vtip som prvýkrát čítal ako 8-ročné decko a potom niekoľko krát v nesmrteľnej knihe 1000 a jeden vtip od Jána L. Kalinu.

Tak teda kamarádi: budíme sa aj my, dneska vo svojich súkromných nemocniciach (lebo každá posteľ je v podstate svojim spôsobom zotavovňou) a ja sa pýtam jakpak to vlastně bylo? Ty vole! Vtedy v auguste...

Tatko tvrdí, že ako pätnásťroční s kamarátmi stáli na moste a na prechádzajúce tanky spriatelených vojsk kričali: „To si zapamätáme vy k***y!“ (kto by náhodou nevedel tak to neboli iba Sovieti ale aj verní spojenci Československa: Bulharsko, Poľsko a Maďarsko (ako aj pred II.svetovou však vy dvaja? Ako povedal František Filip Bajgar: „Nič nové pod nebom.“ alebo ako povedal Mark Twain „História sa neopakuje iba sa často rýmuje.“ ).

Celkovo mám na tieto prudké udalosti pohľad pozorovateľa z budúcnosti (dokumenty, články, rozprávanie). Dubčeka, Smrkovského a ľudí na strane socializmu z ľudskou tvárou považujem za ultimátnych hrdinov. Biľaka a jeho bandu za prisluhovačov a zradcov.

Ľudsky sa ale na to dá pozrieť aj trošku inak: každý z menovaných zastával názor, ktorému pravdepodobne veril. Politicky a hlavne z pohľadu diplomacie nemala ČSSR vlastne kam manévrovať.

Vyjadrenie amerického poverenca (tuším veľvyslanec USA v OSN, každopádne najvyššia šarža v US diplomacii vo veciach Ost Bloku) predstavuje diplomatický alibizmus hodný umiestnenia na nástenku: „Postoj Ameriky k prípadnej intervencii armád ZSSR a ich spojencov do Československa je, že USA a NATO nechcú byť zaťahované do záležitostí Československa.“ V zátvorke: nepýtaj sa ma prosím ťa, z tejto tvojej otázky som sa nechtiac dostal do malebných slovenských dediniek Rozpaky a Pomykovo

Pre vysvetlenie: vtedajší prezident Lyndon Johnson mal čo robiť s PR pre nedávno ukončenú (neúspešnú) vojnu vo Vietname, to za prvé.

A za druhé USA mali pred sebou diplomatický rébus v podobe rokovaní ohľadom budúceho podpisu dohody SALT so Sojuzom. Nie je sa čomu diviť, štát veľkosti Hondurasu aj keď regionálne významný Amerike nestál za to.

Čo sa týka Európy v západných krajinách (najmä vo Francúzsku) prebiehali v tom čase masové nepokoje, štrajky, zrážky študentov s políciou a ozbrojenými silami, rozbíjali sa ulice, horeli autá a podobné funky vecis.

Takže sme v tom ostali sami presne tak isto ako v 38-om po Mníchove.

Brežnev, chudáčisko s dvomi strojčekmi na srdci (francúzskej výroby), ako vedúci zajateckého tábora štátov s pracovným názvom Rada vzájomnej hospodárskej pomoci nemohol dopustiť eskaláciu Pražskej jari. Československo bolo tŕňom v päte alebo lepšie povedané v oku Moskvy. Územie ČSSR bolo strategicky významným priestorom. A skutočnosť, že v každom spriatelenom štáte okrem nás udržiavali Sovieti svoje posádky a z čs územia boli krátko po vojne súdruženkovia osloboditelia vypoklonkovaní.

Z vojenského hľadiska je neprípustne nekontrolovať územie spojeneckej krajiny (všakže NATO?). Tým pádom „najkultivovanejší barak v lágri“ musel podstúpiť toto pomilovanie.

Celý nápad pochádza z Moskvy samozrejme. Na ospravedlnenie vojenských zložiek treba zdôrazniť, že ani samotní generáli nevedeli do poslednej chvíle o plánoch úzkeho sovietskeho vedenia. Poľské, maďarské a sovietske zbory iba nacvičovali manévre 8-20 kilometrov od hraníc. (Poliaci s kódovým označením „Búrka“)

 

 

Alexander Dubček bol miláčikom celého národa. Nemohol byť odstránený. Len bol postupne odsúvaný z obrazu. Vedenie KSČ bolo pomaličky potichučky kádrovo obmenené... A nastala normalizácia, do ktorej, predpokladám, sa narodila väčšina čitateľov (aj) tohto článku.

Pre zaujímavosť:

Invázia mala kódové označenie „Dunaj“.

Na našej strane umrelo 108 ľudí a viac ako 500 bolo zranených.

Chladnokrvne zabitý a odstránený zárodok (možno) lepšieho riešenia politického systému dnes už nikto neoplakáva.

Vtipom som začal a aj končím: Zaslúžilý funkcionár okresnej komunistickej strany za bývalého režimu leží na smrteľnej posteli. Naľavo, napravo okolo seba kopec šanónov a spisov na podpísanie, ľudí na odpísanie. Príde ho navštíviť krajský predseda strany. Ošetrujúci lekár ho upozorňuje: „Súdruh, vyložene vás žiadam aby ste sa vyvaroval riešenia akýchkoľvek politických alebo pracovných záležitostí.“ Predseda si sadne na kraj postele, položí mu ruku na plece a s bodrým úsmevom vraví: „Tak čo súdruženko? Umierame? Umierame?“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?