Zľava voľno, zprava tiež. Dubček, Levice, Santovka

Autor: Frantisek Peter Pravda | 21.8.2013 o 6:38 | (upravené 21.8.2013 o 16:27) Karma článku: 6,27 | Prečítané:  511x

V pražskej nemocnici, sa presne o tejto hodine a minúte v roku 1968 prebrali dvaja na múmie zasadrovaní čávovia. A pýta sa ten, čo je menej pri vedomí toho čulejšieho: „Ty vole. Tak jakpak to vlastně bylo ty vole? Tys přeci říkal: „Zleva volno vole, zprava taky vole." Chalan na vedlajšej posteli mu so skleným pohladom do stropu odpovedá: „Kdepák ty vole. Já říkal: „Zleva volno, zprava tanky kamaráde!"

Tento úžasný vtip som prvýkrát čítal ako 8-ročné decko a potom niekoľko krát v nesmrteľnej knihe 1000 a jeden vtip od Jána L. Kalinu.

Tak teda kamarádi: budíme sa aj my, dneska vo svojich súkromných nemocniciach (lebo každá posteľ je v podstate svojim spôsobom zotavovňou) a ja sa pýtam jakpak to vlastně bylo? Ty vole! Vtedy v auguste...

Tatko tvrdí, že ako pätnásťroční s kamarátmi stáli na moste a na prechádzajúce tanky spriatelených vojsk kričali: „To si zapamätáme vy k***y!“ (kto by náhodou nevedel tak to neboli iba Sovieti ale aj verní spojenci Československa: Bulharsko, Poľsko a Maďarsko (ako aj pred II.svetovou však vy dvaja? Ako povedal František Filip Bajgar: „Nič nové pod nebom.“ alebo ako povedal Mark Twain „História sa neopakuje iba sa často rýmuje.“ ).

Celkovo mám na tieto prudké udalosti pohľad pozorovateľa z budúcnosti (dokumenty, články, rozprávanie). Dubčeka, Smrkovského a ľudí na strane socializmu z ľudskou tvárou považujem za ultimátnych hrdinov. Biľaka a jeho bandu za prisluhovačov a zradcov.

Ľudsky sa ale na to dá pozrieť aj trošku inak: každý z menovaných zastával názor, ktorému pravdepodobne veril. Politicky a hlavne z pohľadu diplomacie nemala ČSSR vlastne kam manévrovať.

Vyjadrenie amerického poverenca (tuším veľvyslanec USA v OSN, každopádne najvyššia šarža v US diplomacii vo veciach Ost Bloku) predstavuje diplomatický alibizmus hodný umiestnenia na nástenku: „Postoj Ameriky k prípadnej intervencii armád ZSSR a ich spojencov do Československa je, že USA a NATO nechcú byť zaťahované do záležitostí Československa.“ V zátvorke: nepýtaj sa ma prosím ťa, z tejto tvojej otázky som sa nechtiac dostal do malebných slovenských dediniek Rozpaky a Pomykovo

Pre vysvetlenie: vtedajší prezident Lyndon Johnson mal čo robiť s PR pre nedávno ukončenú (neúspešnú) vojnu vo Vietname, to za prvé.

A za druhé USA mali pred sebou diplomatický rébus v podobe rokovaní ohľadom budúceho podpisu dohody SALT so Sojuzom. Nie je sa čomu diviť, štát veľkosti Hondurasu aj keď regionálne významný Amerike nestál za to.

Čo sa týka Európy v západných krajinách (najmä vo Francúzsku) prebiehali v tom čase masové nepokoje, štrajky, zrážky študentov s políciou a ozbrojenými silami, rozbíjali sa ulice, horeli autá a podobné funky vecis.

Takže sme v tom ostali sami presne tak isto ako v 38-om po Mníchove.

Brežnev, chudáčisko s dvomi strojčekmi na srdci (francúzskej výroby), ako vedúci zajateckého tábora štátov s pracovným názvom Rada vzájomnej hospodárskej pomoci nemohol dopustiť eskaláciu Pražskej jari. Československo bolo tŕňom v päte alebo lepšie povedané v oku Moskvy. Územie ČSSR bolo strategicky významným priestorom. A skutočnosť, že v každom spriatelenom štáte okrem nás udržiavali Sovieti svoje posádky a z čs územia boli krátko po vojne súdruženkovia osloboditelia vypoklonkovaní.

Z vojenského hľadiska je neprípustne nekontrolovať územie spojeneckej krajiny (všakže NATO?). Tým pádom „najkultivovanejší barak v lágri“ musel podstúpiť toto pomilovanie.

Celý nápad pochádza z Moskvy samozrejme. Na ospravedlnenie vojenských zložiek treba zdôrazniť, že ani samotní generáli nevedeli do poslednej chvíle o plánoch úzkeho sovietskeho vedenia. Poľské, maďarské a sovietske zbory iba nacvičovali manévre 8-20 kilometrov od hraníc. (Poliaci s kódovým označením „Búrka“)

 

 

Alexander Dubček bol miláčikom celého národa. Nemohol byť odstránený. Len bol postupne odsúvaný z obrazu. Vedenie KSČ bolo pomaličky potichučky kádrovo obmenené... A nastala normalizácia, do ktorej, predpokladám, sa narodila väčšina čitateľov (aj) tohto článku.

Pre zaujímavosť:

Invázia mala kódové označenie „Dunaj“.

Na našej strane umrelo 108 ľudí a viac ako 500 bolo zranených.

Chladnokrvne zabitý a odstránený zárodok (možno) lepšieho riešenia politického systému dnes už nikto neoplakáva.

Vtipom som začal a aj končím: Zaslúžilý funkcionár okresnej komunistickej strany za bývalého režimu leží na smrteľnej posteli. Naľavo, napravo okolo seba kopec šanónov a spisov na podpísanie, ľudí na odpísanie. Príde ho navštíviť krajský predseda strany. Ošetrujúci lekár ho upozorňuje: „Súdruh, vyložene vás žiadam aby ste sa vyvaroval riešenia akýchkoľvek politických alebo pracovných záležitostí.“ Predseda si sadne na kraj postele, položí mu ruku na plece a s bodrým úsmevom vraví: „Tak čo súdruženko? Umierame? Umierame?“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kotlebovcom po zrušení môžu siahnuť na majetok, pozrite sa na aký

Kotlebovcom sa po vstupe do banskobystrickej župy začalo dariť, kupovali autá aj domy.

SVET

Rakúska štátna tajomníčka: Teraz útočia na webe, zajtra v uliciach

Rakúsko pripravuje zákony o nenávistných prejavoch.


Už ste čítali?